Za všetko sa platí, ale prečo tak veľa

Platíme za výrobky, ktoré nemáme a potrebujeme. Platíme za služby, ktoré si nevieme urobiť a sú nevyhnutné. Platíme za to, že sme dali viac, ako bolo potrebné...
Bola naučená takto žiť. Kde mohla, pomohla. Deťom, susedom, blízkym, starším, mladším. Na vidieku si vždycky všetci pomáhali. Rodičia pomáhali jej, nevedela si predstaviť, aby nepomohla ona. Nikto nečakal na odmenu. Pomoc nebola jediná hodnota, ktorá zdobila komunitu. Súdržnosť, úcta, skromnosť, radosť i smútok, so všetkým sa delili. Každý s každým, aby nikto nebol sám. Úsmev, príjemné slovo, maličkosti dobre padli. Zdieľali spolu život na jednej lodi...

Život plynul každým dňom, zastavenia v narodeniach. Zastavenia v úmrtiach. V narodeniach srdce plesalo radosťou z nového života. Smrť prinášala smútok, bolesť a mnoho, mnoho otázok. Otázok na telo, otázok pre dušu. Len odpovede ostávali zamknuté v trinástej komnate života, ktorú dokonale pozná len tvorca. Stráži a chráni tajomstvo života.
Každým dňom boli starší, a starší. O poznatok života včerajška múdrejší. Naozaj boli takí? Veru, nie je to také ľahké, ako sa nám zdá. Poznatok v symbole, kto by mu rozumel? Myšlienky sa na chvíľu zastavili, aby tajničku vylúštili. Chýbalo niekoľko znakov. Vzdialenosť k pochopeniu veľká. Hod kriketovou loptičkou a prask. Za rozbitým sklom je informácia, ostala roztrhnutá na franforce. Nikto ju nezlepí.

Ďalšie pozastavenie sa v hmotnom svete, živote iných hodnôt, stagnujúce duchovno, tanec hrajúca matéria. Sladká matéria, čo opantá zmysly, žiadne zastavenia, len rýchle tempo života vpred. Nevedno kam, nevedno dokedy. Bez úsmevu, pokoja. Bez lásky. Bez svetla. Život v striedaní dňa a noci, dlhých nocí.
Takým temným dňom bola pre Žanetu aj streda, kedy bez ohlásenia zaklopala na otcovský a materinský dom. Ona, ich dcéra.

Prišla po trinástich rokoch a neprišla sama. Za ruku držala vrkočaté dievča tak asi troch rokov, v bacuľatých líčkach ukryté veľké hnedé čokoládové oči a zvedavý pohľad v nich. Prvý krát videla svoju vnučku. Pohľad striedal otázky, nedala im život, pred dievčaťom nie, povedalo jej vnútro. Hádam sa zdrží aj na noc, aby si povedali všetko o všetkom, čo sa prihodilo jej a ... odkedy odišla z domu.
Odišla pred rokmi, za prácou. Zaľúbila sa vo fabrike do majstra, bol ženatý, chémia sa zmenila na magnet a ona robila len do pôrodu. Nerozviedol sa, na dieťa platí. 

Prišla som, či mi nepomôžete.
„Akože my, otec na dôchodku, mňa to čaká o dva roky?“ – len zatiaľ, kým si niečo nenájdem, aby sme mohli aspoň trošku dôstojne s Veronikou žiť... na jazyku prerývané slová, v očiach slzy, v srdci minulosť ukrytá vo výčitkách a nádejná budúcnosť možno... .

Mnoho ostalo nevypovedaného, utajeného, bolesť veľká, spomienky živé, predstavy nesplnené... ostala dva dni. Trošku cudzie, dušou blízke, sebe veľmi vzdialené. Mamino srdce vždy sa obmäkčí, nedalo jej povedať: „nie, choď tam, kde si bola doteraz“.
Rodičia sa uľútostili dcéry a vnučka je u nich už štyri roky. Dcéra sem-tam pošle peniaze, sem-tam napíše, vodí sa jej ťažko, nevie zapustiť korene hlbšie do zeme, keď príde silnejší vietor, zaveje ju na ďalšie miesto, vždy kúsok ďalej do inej práce, k novým ľuďom... ale dokedy. Matku, otca vo dne v noci prenasledujú ťažké mraky myšlienok, či oni to bezbranné dieťa zvládzu vychovať???
V zimomriavkach úvahy nad (ne)zodpovednosťou... nech sa im všetkým dobre vodí.

Žanetu vo dne v noci prenasledovali myšlienky na minulosť... márne v nich hľadala deň, kedy urobila chybu vo výchove, kedy vznikla priepasť medzi ňou a dcérou... teraz vie, že aj vonkajšie okolnosti, vysoká nezamestnanosť v regióne prispela k ich ťažkému osudu, ale nevzdávajú sa. Odkedy si dala urobiť harmonizáciu vzťahu s dcérou, všetkým sa žije oveľa ľahšie.

© Karei